V dnešnej uponáhľanej dobe má máloktorý majiteľ psa možnosť byť so svojím psom celý deň. Väčšina ľudí pracuje takže je minimálne 8 – 10 hodín mimo domova. Čo to znamená pre psa? Nájsť si zábavku na priemerne 9 hodín denne najlepšie takú, pri ktorej nič nezničí ani nebude susedov otravovať svojím zavíjaním.

Pri starých alebo pokojných psoch je tento problém pomerne ľahko riešiteľný – staré psy majú nízku aktivitu, často spia a nerobí im problém celú dobu neprítomnosti majiteľa prespať. Bez zmyslových podnetov totiž mozog a nervová sústava pokojného psa upadá do útlmu až prejde do spánkového útlmu. No mladé a temperamentné psy ktoré neustále potrebujú niečo robiť a s niečím sa zaoberať zvládajú samotu ťažšie a skôr pri nich dôjde k frustrácii ktorá sa najčastejšie zvykne prejavovať zavíjaním a deštruktívnym správaním.

Výsledkom sú je zničený dohryzený nábytok, pohovka, topánky, roztrhané oblečenie či dohryzené kvety. Najlepším riešením samozrejme je dať psa do opatery niekomu kto je často doma alebo si dohodnúť venčéra ktorý pôjde (najlepšie v polčase samoty) so psom von a bude sa mu aspoň hodinu venovať. Ak na toto nie sú podmienky je veľmi dobré vstať o hodinu skôr, vziať psa von a vybehať ho najlepšie pri hre napr. s loptičkou až kým pes nebude úplne vyčerpaný. Takto fyzicky aj psychicky unavený pes bude rád že si môže zase ľahnúť a spať aj celé dopoludnie.

Pokým na to nie je možnosť treba psovi dať dostatok hračiek alebo iných podnetov s ktorými sa môže zabaviť. Okrem obrovského množstva hračiek ktoré sú na trhu môžeme siahnuť aj po surových veľkých kostiach ktoré obhrýzť potrvá psovi niekoľko hodín. V súčasnosti existujú už aj veľmi sofistikované hračky podnecujúce zmysly tým, že sú duté, majú množstvo otvorov a dovnútra sa umiestnia maškrty. Kotúľaním hračky maškrty postupne vypadávajú a pes sa s hračkou hrá pokým nezožerie všetky maškrty.

Nie najšťastnejším riešením sú psie klietky alebo ohrady v byte ktoré sú pomerne malé a iné možnosti ako pohybovať sa na obmedzenom úseku a spať psovi neumožňujú. Vonkajšie voliéry poskytujú väčší priestor a tým že sú vonku aj aspoň o trochu viac možnosti psychických podnetov. Na voliéru ale treba psa postupne privykať a učiť ho, že v nej nie je za trest ale že to je jeho miesto pre odpočinok a útočisko. Nie je preto dobré aby sme ho zatvárali do voliéry za trest keď spraví niečo zlé alebo niečo zničí. Pes si na pobyt osamote väčšinou rýchlo zvykne, väčší problém spravidla mávajú úzkostné psy priveľmi naviazané na majiteľa. Je ich preto nutné o to viac na pobyt osamote privykať.

Učí sa to tak, že psovi dáme obľúbenú hračku a odídeme cca na minútu z bytu von. Po príchode ho jednoducho pohladíme a krátko pochválime, aby náš odchod vnímal ako niečo úplne normálne a vedel, že keď sa vrátime, dostane pochvalu. Je nevhodné ho veľmi rozrušiť a ani ho odmeňovať maškrtou pretože skôr či neskôr sa začne štekotom domáhať príchodu a to je nežiaduce. Pokojný odchod a pokojný príchod s pohladením je jediným spôsobom ako psa naučiť pokojne čakať osamote. Pri psoch veľmi naviazaných na majiteľa zvykne pomáhať nechať mu kúsok starého oblečenia kde je pach pána a to psa ukľudní. Tiež je dobré nechať zapnuté rádio aby počúval ľudský hlas či televízor a necítil sa tak sám.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © bigstockphoto

Šteniatko musí mať od začiatku všetko jasne dané aby mu nenastal v hlavičke zmätok pretože napraviť zle naučené je oveľa ťažšie ako niečo naučiť nanovo. Základom komunikácie so šteniatkom je používať dookola niekoľko stálych fráz ktorými mu jasne dáme najavo čo chceme. Snáď prvou vecou čo potrebujeme šteniatko naučiť je venčenie sa vonku. Je pritom dôležité poznať jeho cyklus – šteniatku treba močiť vždy po prebudení, po kŕmení a po hraní sa. Toto využijeme pre nácvik venčenia. Hneď po prebudení ho vezmeme von a povzbudzujeme ho slovne akýmkoľvek povelom ktorý budeme naďalej používať napr. “cikať, ideme von“ a podobne. Akonáhle sa psík vyciká výrazne ho radostne pochválime a môžeme sa s ním ísť pohrať. Po hre to zopakujeme a návyk sa vytvorí pomerne rýchlo keďže šteniatko venčíme každé dve hodiny. Toto časté venčenie je dôvod prečo je dôležité aby nebolo odmalička samé doma. Používanie podložky na venčenie je skôr krok navyše keďže sa pes tak či tak musí naučiť venčiť sa vonku.

Druhým najčastejším problémom pri pobyte šteniatka v domácnosti je ničenie vecí. Šteňa musí mať svoje hračky ktoré sú len jeho, sú bezpečné a príjemné na žuvanie takže najlepšie z pogumovaných materiálov. Ak sa stane, že šteňa prichytíme pri ničení niečoho iného napr. topánok či nábytku čo je bežné, treba ho ihneď potrestať vyťahaním za kožu na krku. Nie je to veľmi bolestivé a šteňa tomuto trestu rozumie pretože tak ho vychovávala a usmerňovala fenka – jeho matka. Je nevhodné potrestať psíka až keď nájdeme niečo zničené pretože on si nepamätá že to zničil a nechápe prečo je potrestané. To je druhý dôvod prečo je problematické šteňa vychovávať keď je celý deň doma samé.

Je samozrejme potrebné aby šteniatko dokázalo byť doma samé a to ho tiež treba učiť systematicky. Keby sme odišli a jednoducho prišli o hodinu, šteňa by sa ocitlo samé a keď si to uvedomí začne pociťovať separačnú úzkosť. Môže začať kňučať či až kvíliť pričom tieto stavy prichádzajú po určitom čase samoty. Je preto potrebné začať s nácvikom krátkodobej samoty. Šteniatko necháme samé a odídeme najskôr na dve minúty. Po príchode ho treba pohladiť ale bez emócií, aby vás odchod nepovažovalo za niečo významné. Tiež je nevhodné ho pri príchode odmeniť pretože by začalo kňučať a dožadovať sa odmeny pri dverách a to je nežiadúce. Pohladenie pri príchode úplne stačí. Postupne predlžujeme dobu odchodu vždy o pár minút a šteňa sa vyhne úzkostným stavom pretože vie, že sa o chvíľku majiteľ vráti a nie je dôvod na paniku. Toto sú základné úskalia života so šteniatkom ktoré nám po ich úspešnom zvládnutí zabezpečia radostný štart do spoločného života.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © bigstockphoto

Ak psa nekŕmite počas vášho jedenia, pravdepodobne nikdy nebudete mať problém s jeho „žobraním“. Pes však dokáže vycítiť slabosť členov vašej domácnosti a väčšinou na nich sa pri žobraní sústredí. Niektorých ľudí ale takéto správanie môže obťažovať a preto je vhodné aby sme ho to odnaučili. Ako? Kŕmte psa v rovnakom čase keď stolujete vy. Bude tak mať pocit, že je spolu so svojou „svorkou“.  Ak bude aj napriek tomu žobrať ďalej, podajte mu kúsok pokrájanej cibule alebo citróna. Tento pre neho nepríjemný zážitok si tak v budúcnosti bude spájať so žobraním. Podobný postup je ak vám niečo ukradne zo stola. Prichystajte na neho návnadu – plátok salámy, ktorú predtým natrite čiernym korením alebo octom. Inou možnosťou je nespustiť ho z očí a v momente keď sa snaží niečo uchmatnúť na neho rázne zvolajte „Fuj!“. Nedovoľte ani, aby bral potravu od cudzích ľudí. Okrem toho že to posilňuje sklony k žobraniu a kradnutiu zo stola je tu aj nebezpečenstvo otravy.

Štekaním dáva pes najavo svoje emócie, či nespokojnosť a bráni si ním svoje územie. Neustále štekanie môže zaraziť klin do susedských vzťahov a preto je lepšie psa od brechania odnaučiť. Pes by mal rozlíšiť podstatný dôvod na štekanie od nepodstatného. Ak vrčí a šteká bezdôvodne, rázne zvolajte „Prestaň!“. Ak to nepomáha, na pár sekúnd mu stisnite ňufák. Na trhu je tiež množstvo elektronických pomôcok, od obojkov až po prístroje ktoré po detekcii štekania spustia psovi nepríjemný zvuk, ale ich účinnosť je diskutabilná.

Vaša posteľ je pre psa nepochybne najpohodlnejším lôžkom. Musí si však uvedomiť, že toto miesto prislúcha iba vám, ako jeho pánovi, preto ho z nej musíte rázne vyhnať. Čo však robiť ak nie ste doma? Nepusťte ho do izby v ktorej máte posteľ, alebo obráťte matrace hranou nahor. Osvedčilo sa aj ukladanie tvrdých predmetov na matrace, takto upravené lôžko už pre neho nie je pohodlné.

Fotografia: © bigstockphoto