Šteniatka majú rýchle trávenie pretože rastú, majú jednak malý žalúdok na to aby zvládli plnohodnotne jedno kŕmenie denne a rovnako aj malý močový mechúr na to, aby vydržali niekoľko hodín neísť na potrebu. Navyše majú problém ovládať svaly močového mechúra. Potrebujú sa preto vyprázdňovať každých pár hodín a to špeciálne po spánku, po hre a po kŕmení. Po príchode šteniatka do nového domu je preto nevyhnutné od začiatku mu stanoviť režim venčenia na každé 2 – 3 hodiny.

V noci keď šteňa spí nie je nutné ho budiť nakoľko má spomalený metabolizmus a kým sa nezobudí samo, vydrží. Je preto potrebné si šteňa zadovážiť za takých podmienok, kedy bude doma neustále niekto, kto ho môže takto často brávať von. Keďže nácvik hygieny je základom výchovy, treba šteňaťu vysvetliť čo je dobré a čo nie. V prípade že ho prichytíme pri vykonaní potreby vo vnútri, musí prísť trest vo forme zvýšeného hlasu a pošklbanie za kožu na krku – takým spôsobom trestá fena svoje mláďatá.

Nesmieme ale potrestať šteňa keď nájdeme mláčku nakoľko si nedokáže v hlave spojiť svoj čin s trestom – ono si nepamätá že mláčku spravilo aj keď mu ju ukážeme a zbytočne sa narúša vzťah medzi majiteľom a psom. Šteniatko teda berieme každé dve až tri hodiny von, necháme ho ňuchať a povzbudzujeme ho povelom „cikaj“ alebo akýmkoľvek iným slovom ktoré sa rýchlo naučí čo znamená. Akonáhle si šteňa čupne a vykoná potrebu, zopakujeme povel „cikaj“ a výrazne šteňa pochválime. Po niekoľkých opakovaniach si šteňa spojí povel s vykonaním potreby a bude sa tešiť z majiteľovej radosti. Toto je najrýchlejší a najúčinnejší spôsob ako šteniatko naučiť na hygienu.

Väčší problém nastane, keď si šteňa kúpi časovo vyťažený človek ktorý je niekoľko hodín denne v práci. Vtedy nie je možnosť psíka brať každé dve hodiny von a jeho výchova k hygiene sa značne predĺži. Pre tento prípad prišli výrobcovia s nápadom psích plienok a „domácich venčovísk“ – podložiek na venčenie. Keď sa šteniatko naučí cikať na podložku, túto posúvame stále bližšie ku dverám, až sa šteňa naučí pýtať sa von keď bude podložka za dverami.

V minulosti sa používali rôzne metódy trestu za špinenie, napr. namočenie ňufáku do mláčky a bitka novinami, no tieto metódy sú jednak neúčinné, pretože šteňa si nepamätá dlhšie ako pár sekúnd a výrazne sa tým narúša vzťah medzi majiteľom a psom. Trest musí byť vždy primeraný veku a povahe šteňaťa a vždy musí byť prvoradé poskytnutie šteňaťu možnosť sa správať prirodzene a chváliť ho za každý úspech a vhodné správanie ako riešiť trestom nevhodné chovanie.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © bigstockphoto

Je vhodné sa začať po nasadení obojku začať hneď so šteniatkom hrať aby hneď prestalo vnímať obojok a tešilo sa na hru. Čoskoro sa na nasadenie obojku začne tešiť lebo bude vedieť že nasleduje hra. Následne môžeme na obojok pripnúť vodidlo, pričom je ale veľmi nesprávne hneď za vodidlo ťahať.

Najlepšie je keď si šteniatko začne prítomnosť vodidla uvedomovať len popri hre, nebude totiž tak zľaknuté a vystresované z toho, že ho zrazu niečo ťahá za krk. Preto je najlepšie nechať vodidlo voľne pustené na zemi, nech ho šteniatko len ťahá za sebou. Uvedomí si tak, že má niečo na krku ale neobmedzuje ho to. Až keď vidíme že sa prestalo vodidlom zaoberať, vezmeme ho do rúk a len občas ho necháme napnúť aby šteniatko cítilo obojok, no stále za vodidlo nesmieme ťahať. Dopadlo by to totiž tak ako často vídavame – zúfalé šteňa metajúce sa v panike na konci vodidla. Nabúrava sa týmto dôvera voči pánovi a šteniatko sa dostáva do veľkého stresu, čo neprináša úžitok nikomu. Preto musíme aj v tak jednoduchej veci ako je nácvik na vodidlo postupovať s rozumom a obozretne. Správne je to vtedy, keď šteňa pochopí, že vodidlo je spojitosť medzi ním a majiteľom a znamená to preňho istotu, že na druhom jeho konci je pomocná ruka a ochrana.

Keď šteniatko ide na vodidle plynule a pokojne reaguje keď ho vodidlom zastavíme, spravili sme všetko správne. Veľmi často sa stáva, že sa šteniatko chce s vodidlom hrať alebo mu vzdoruje a snaží sa ho hrýzť či nám ho vytrhnúť z ruky. Toto správanie je nevhodné a musíme ho odstrániť veľmi jednoduchým zákazom „nie“ alebo „fuj“ a trhnutím vodidla. Trhnúť vodidlom však môžeme až vtedy, keď je šteniatko už na vodidlo navyknuté a nezľakne sa ho. Vo všeobecnosti je to jemná ale účinná forma trestu. Trhnutie totiž spôsobí na krku nepríjemný pocit no psovi neublíži a rovnako ani nenaruší vzťah medzi psíkom a majiteľom ako by to narušilo udretie psa rukou. Musí byť účinné aby sa pes stiahol ale nie prisilné aby sa zľakol. Často sa stáva, že pes po zvyknutí na vodidlo začne ťahať keď sa chce niekam dostať, niečo oňuchať a pod. Je to veľmi nepríjemné hlavne pri veľkých plemenách keď majiteľ za psom plápolá ako vlajka. Je preto nutné naučiť psa chodiť na vodidle pokojne. Akonáhle začne ťahať, dáme povel „pomaly“ alebo „k nohe“ a trhneme vodidlom. Pes sa prekvapí a zistí, že akonáhle začne ťahať, pocíti nepríjemné trhnutie na krku a začne chodiť pomaly. Základom je preto pracovať s vodidlom vždy s rozumom a pred tým, než niečo spravíme sa na to pozrieť „psími očami“ aby sme sa uistili či aj psík pochopí, čo mu chceme povedať.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © bigstockphoto

Šteniatko musí mať od začiatku všetko jasne dané aby mu nenastal v hlavičke zmätok pretože napraviť zle naučené je oveľa ťažšie ako niečo naučiť nanovo. Základom komunikácie so šteniatkom je používať dookola niekoľko stálych fráz ktorými mu jasne dáme najavo čo chceme. Snáď prvou vecou čo potrebujeme šteniatko naučiť je venčenie sa vonku. Je pritom dôležité poznať jeho cyklus – šteniatku treba močiť vždy po prebudení, po kŕmení a po hraní sa. Toto využijeme pre nácvik venčenia. Hneď po prebudení ho vezmeme von a povzbudzujeme ho slovne akýmkoľvek povelom ktorý budeme naďalej používať napr. “cikať, ideme von“ a podobne. Akonáhle sa psík vyciká výrazne ho radostne pochválime a môžeme sa s ním ísť pohrať. Po hre to zopakujeme a návyk sa vytvorí pomerne rýchlo keďže šteniatko venčíme každé dve hodiny. Toto časté venčenie je dôvod prečo je dôležité aby nebolo odmalička samé doma. Používanie podložky na venčenie je skôr krok navyše keďže sa pes tak či tak musí naučiť venčiť sa vonku.

Druhým najčastejším problémom pri pobyte šteniatka v domácnosti je ničenie vecí. Šteňa musí mať svoje hračky ktoré sú len jeho, sú bezpečné a príjemné na žuvanie takže najlepšie z pogumovaných materiálov. Ak sa stane, že šteňa prichytíme pri ničení niečoho iného napr. topánok či nábytku čo je bežné, treba ho ihneď potrestať vyťahaním za kožu na krku. Nie je to veľmi bolestivé a šteňa tomuto trestu rozumie pretože tak ho vychovávala a usmerňovala fenka – jeho matka. Je nevhodné potrestať psíka až keď nájdeme niečo zničené pretože on si nepamätá že to zničil a nechápe prečo je potrestané. To je druhý dôvod prečo je problematické šteňa vychovávať keď je celý deň doma samé.

Je samozrejme potrebné aby šteniatko dokázalo byť doma samé a to ho tiež treba učiť systematicky. Keby sme odišli a jednoducho prišli o hodinu, šteňa by sa ocitlo samé a keď si to uvedomí začne pociťovať separačnú úzkosť. Môže začať kňučať či až kvíliť pričom tieto stavy prichádzajú po určitom čase samoty. Je preto potrebné začať s nácvikom krátkodobej samoty. Šteniatko necháme samé a odídeme najskôr na dve minúty. Po príchode ho treba pohladiť ale bez emócií, aby vás odchod nepovažovalo za niečo významné. Tiež je nevhodné ho pri príchode odmeniť pretože by začalo kňučať a dožadovať sa odmeny pri dverách a to je nežiadúce. Pohladenie pri príchode úplne stačí. Postupne predlžujeme dobu odchodu vždy o pár minút a šteňa sa vyhne úzkostným stavom pretože vie, že sa o chvíľku majiteľ vráti a nie je dôvod na paniku. Toto sú základné úskalia života so šteniatkom ktoré nám po ich úspešnom zvládnutí zabezpečia radostný štart do spoločného života.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © bigstockphoto

Snáď najdôležitejšia vec je či sa bude mať kto psíkovi venovať. Nie je veľmi správne kupovať si psa keby mal byť denne 8 – 9 hodín sám kým sú jeho majitelia v práci. Treba brať ohľad na to, že by väčšinu času spal a zvyšok sa nudil čo by mohlo viesť k ničeniu nábytku hlavne v prípade šteniatka, ktoré ešte nevie, čo môže a čo nie. Po príchode majiteľov určite unavených z práce je psík odpočinutý a plný chuti hrať sa, budeme mať čas a energiu sa s ním vybehať, pohrať a venovať sa mu 4 – 6 hodín kým zase nepôjde na 8-10 hodín spať? Ak je to možné, výborne, problém je vyriešený. Pre takýto model života so psom je vhodný dospelý až starší pes kľudného temperamentu, ideálne spoločenské plemená. Naopak je nevhodné si pri takejto vyťaženosti kupovať šteniatko alebo aktívne plemeno pretože by to bolo utrpenie pre obidva strany. Naopak v domácnosti, kde je viac členov a stále je niekto doma, je šteniatko ideálne osvieženie rodinného života. Potrebuje totiž venčenie každé dve hodiny, neustály dozor a usmerňovanie pri výchove aby sa naučilo čo smie a čo nie a rovnako kŕmenie 4 x denne. Ak je aj tento problém zvládnutý, pozrime sa na finančnú stránku chovu.

V závislosti od veľkosti psa treba počítať s rozpočtom od cca 10 € mesačne na stravu pre malého psíka po až 80 € mesačne pri obrovských plemenách, kde treba rátať okrem drahej kvalitnej stravy aj s doplnkami výživy (napr. na kĺby ktorých cena tiež nie je zanedbateľná). Druhou položkou je veterinárna starostlivosť, ktorá nezahŕňa len povinné očkovanie raz ročne, ale aj odčervenie 2 x ročne a nedajú sa predvídať ani nečakané veterinárne zásahy a ošetrenia napr. pri úrazoch, bitke medzi psami, hnačkách, kožných problémoch a podobne. Je dôležité pritom vedieť, že niektoré plemená (hlavne prešľachtené) sú náchylnejšie na rôzne zdravotné problémy (srdcové ťažkosti, hluchota, dysplázia bedrových kĺbov, kožné ochorenia, sklon k obezite) a tým pádom môže byť rozpočet na veterinára náročnejší ako pri zdravších plemenách. Na veterinára preto treba mať rezervu neustále nachystanú.

Poslednou stránkou ktorú by sme pred kúpou psa mali zvážiť je či sa bude mať kto oňho postarať počas dovolenky či choroby majiteľa. V dnešnej dobe sa našťastie už pomerne hojne vyskytujú tzv. „hotely pre psov“ čo sú vlastne psíčkári ktorí majú voľné koterce či iné ubytovacie priestory pre dočasný pobyt cudzieho psa a majú čas sa mu venovať aspoň čo sa týka venčenia a kŕmenia. Samozrejme je ale vždy lepšie mať možnosť dočasne ubytovať psíka u niekoho, koho pes pozná, najlepšie aj v prostredí ktoré pozná. Keď máme všetky tieto otázky vyriešené, nič nám nebráni vybrať si nového kamaráta a partnera pre najbližších niekoľko rokov.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © bigstockphoto